Cez štyri krčmy k zbojníckemu pokladu!

 

V Čičmanoch sme sa zapísali nezabudnuteľne, to je isté. Celý náš minivýlet si - tak ako dedina samotná - zaslúži prívlastok rázovitý, lebo takú „haluz“ sme v doline kdesi medzi končiarmi stredného Slovenska teda nečakali. Ale fujary majú zvláštnu moc a výhoda festivalovej nálady bola aj v tom, že sme tam s kamerou na pleci aspoň neboli tak úplne ako päsť na oko.

Čičmany nás „jaksepatří“ privítali už pri príchode prostredníctvom našej domácej. Milá osôbka, ktorá Jánošíka pravdepodobne zažila ešte na vlastnej koži a na naše vyzvedanie, koľko má rokov, len tajomne odpovedala, že je už „VEĽMI stará“. Uprostred tých čičmianskych perníkových chalúpiek by sme jej boli asi uverili hocičo. Okrem toho nás hneď na druhý deň láskyplne pasovala za „peciválov“ (na čo to v perníkových chalúpkach prastaré babičky používajú pece???), lebo sme si dovolili nevstať už so sliepkami. 

Na našu obranu treba dodať, že sme celú predošlú noc v miestnych krčmách reprezentovali Bratislavu v brzdení tatranského čaju 52ky Jägermeistrom. Miestny zvyk. A keďže krčmy sú v Čičmanoch až 4 a Čičmanci sú otvorení a výreční ľudia (lebo kto by nebol pri tatranskom čaji), boli sme ráno trochu napadrť.

Nebolo to ale márne. Pamäť síce miestami neslúži, ale celé dva dni sme si všetko prezieravo točili. Ľudkovia čičmianski nám ochotne porozprávali o miestnych zvykoch, prítomnosti aj o histórii. A to najlepšie -  nie jeden nám potvrdil, že minulosť Čičmian je zbojnícka! Jeden príbeh napríklad hovorí, že Jánošíkova družina tadiaľto prešla a pritom o život pripravila miestneho farára. Hmmm. Najväčšiu radosť nám ale spravil samotný organizátor fujaristického festivalu Juraj (zhoda mien čisto náhodná?!), ktorý nás odkázal rovno na zbojnícku skalu, ktorá leží 20 minút kdesi za Čičmanmi. A vraj je tam podľa povesti zakopaný POKLAD. Hor sa na to a krompáče do rúk!