štvrtok 13. októbra 2011

Legenda pokračuje

Kamoška z Nového Času nesklamala, najčítanejšie noviny nás majú na muške aj naďalej. Nemôžme sa dočkať, ako to s tým pokladom nakoniec vypáli! Čo myslíte, fakt Jánošík?!

Svetská sláva...

Máme prvé výsledky včerajšieho nájazdu novinárov. Päť minút slávy pre nás aj Čičmany, ale o "Jánošíkovom poklade" určite nepočujete naposledy! Myslím, že natáčanie v Čičmanoch je to najlepšie, čo sa nám s Norom mohlo prihodiť. Pa-rá-da. 

(11. reportáž)

TASR



streda 12. októbra 2011

Keď sa z lovca stane lovná

Predvčerajšok sme prežili ako v nejakom vzrušujúcom filme, a včera eufória pokračovala, takže na blog som úplne zabudol. Sorry. Pokúsim sa teda teraz z odstupom stručne a jasne zhrnúť čo sa nám vlastne prihodilo!

V pondelok poobede sme na ceste z lesa narazili vo svahu pri Čičmanoch na hŕbu starých mincí zakopaných vo zvyšku čohosi, čo pripomína rozpadnutý hlinený džbán. Vyhrabali sme, čo sme našli a utekali sme so senzačným objavom najkratšou cestou za starostkou. S ňou sme časť mincí očistili a pozreli si z blízka. Sú úžasné, majú na sebe rok 1706 a ornamentálne znaky, ale inak netušíme čo sú zač, dohodli sme sa že kontaktujeme Pamiatkový úrad.

Hrou osudu sa s nami hneď v utorok ráno spojila reportérka z Nového Času, ktorá si chcela overiť pár detailov z rozhovoru, ktorý sme jej dali v sobotu. Dali sme jej ale niečo oveľa lepšie!



Inak ale ticho po pěšině, iné médiá sa na luxusnú správu o poklade v Čičmanoch nechytili. Až do dneška. Doobeda sa sem zbehla JOJka, TA3ka aj Markíza, okrem toho Pravda a tasr. Pekne si nás vyzvŕtali teda, nevedel som kde je sever zo všetkých tých investigatívnych dotazov. Zvláštny pocit stáť zrazu na opačnom konci kamery s mikrofónom a miesto lovenia materiálu na seba nechať poľovať svorku novinárov :)

Pripájam ešte nejaký obrazový materiál!











pondelok 10. októbra 2011

ŠOK

WOW. Jupí,  tyvole tyvole tyvole!!! To sú asi jediné slová, ktoré ma v tejto chvíli napadajú. Pretože ešte stále celkom nechápam...

Niekedy sa stáva, že niečo potajme veľmi chcete a ono si vás to potom naozaj nájde – samozrejme keď to najmenej čakáte. Možno vesmír naozaj načúva a občas si povie, že by bolo vtipné vidieť, čo urobíte.

Takže sme si tak vykračovali v lese dolu zrázom smerom do dediny, ja som spomalil vychutnať si výhľad a rozmýšľal, či nezapnem kameru a Noro ako sa za mnou otočil, pošmykol sa na hline a takmer tam sebou pleskol o zem. A pod nohou, na mieste kde odhrabol kúsok svahu – stále neviem či sa mi to snívalo alebo čo!!!!!







Ten môj výraz myslím hovorí za všetko. Bol tam ozajstný POKLAD!

štvrtok 6. októbra 2011

Pod dohľadom lesnej zveri


Sľubná legenda o zbojníckej skale nám samozrejme nedala spávať, takže netrvalo dlho a Čičmany sme poctili svojou prítomnosťou opäť - tento raz už v komornejšej atmosfére všedného dedinského víkendu. Do týchto končín moc cudzincov asi fakt nezabludi. Súdim z faktu, že domáci nás okamžite srdečne privítali ako starých známych. Ale čo si budeme hovoriť, za dve noci v krčmách si narobíte kamarátov dosť všade! V rámci socializácie sme teda absolvovali ďalšiu tour de čičmianske pohostinstvá, ale napríklad aj omšu v miestnom kostole a malé interview s farárom, ktorý je zároveň aj správcom miestneho penziónu. V dedine so 150 obyvateľmi musíte byť flexibilní...

Ak chce človek nakrútiť nejaký autenticky materiál, musí holt najprv splynúť s prostredím. Ako keď kameramani National Geographic najprv tri mesiace kempujú neďaleko brlohu nejakej vzácnej líšky, aby si na nich zvykla a nechala sa zblízka nakrútiť, keď na jar vyvedie z nory svoje ešte vzácnejšie mladé. My sme teda Čičmancov už druhý víkend za sebou privykali na prítomnosť dvojice neškodných čudákov s kamerou a mikrofónom, aby sme neskôr mohli bez zbytočných podozrievavých pohľadov miestnych nerušene nakrúcať, vypytovať sa a pátrať po histórii tohto čarovného kúta Slovenska. Zdá sa, že sa zadarilo. Sami sme sa medzi drevenicami už začínali cítiť ako doma.

S hľadaním zbojníckych stôp sme sa rozhodli začať na tom najlogickejšom mieste Čičmian – na zbojníckej skale. Obhliadka predmetnej skaly bola vlastne aj cieľom nášho návratu. Sprievodca Juraj opäť nesklamal a o piatej nadránom sme sa pod rúškom tmy vykradli na miesto činu. To kvôli autentickej atmosfére, ale aj najlepšiemu výhľadu na dedinu a peknému východu slnka. Panoráma ako stvorená na kúzelné zábery a Jurajovo tajomné rozprávanie na kameru. Jedinými svedkami našej výpravy boli srnky v tme medzi stromami. (Ak to teda neboli medvede, o ktorých Čičmanci rozprávajú radi a často, až to na prechádzke tmavým lesom vyvoláva príslušne paranoidné stavy.) Pohodlne usadení sme sledovali dedinu pod nami, prebúdzajúcu sa v prvých ranných lúčoch. A vraj sme sedeli pod stromom, pri ktorom sa zbojnícka družina stretávala... jednoducho čarovné!

utorok 27. septembra 2011

Cez štyri krčmy k zbojníckemu pokladu!

 

V Čičmanoch sme sa zapísali nezabudnuteľne, to je isté. Celý náš minivýlet si - tak ako dedina samotná - zaslúži prívlastok rázovitý, lebo takú „haluz“ sme v doline kdesi medzi končiarmi stredného Slovenska teda nečakali. Ale fujary majú zvláštnu moc a výhoda festivalovej nálady bola aj v tom, že sme tam s kamerou na pleci aspoň neboli tak úplne ako päsť na oko.



Čičmany nás „jaksepatří“ privítali už pri príchode prostredníctvom našej domácej. Milá osôbka, ktorá Jánošíka pravdepodobne zažila ešte na vlastnej koži a na naše vyzvedanie, koľko má rokov, len tajomne odpovedala, že je už „VEĽMI stará“. Uprostred tých čičmianskych perníkových chalúpiek by sme jej boli asi uverili hocičo. Okrem toho nás hneď na druhý deň láskyplne pasovala za „peciválov“ (na čo to v perníkových chalúpkach prastaré babičky používajú pece???), lebo sme si dovolili nevstať už so sliepkami. 

Na našu obranu treba dodať, že sme celú predošlú noc v miestnych krčmách reprezentovali Bratislavu v brzdení tatranského čaju 52ky Jägermeistrom. Miestny zvyk. A keďže krčmy sú v Čičmanoch až 4 a Čičmanci sú otvorení a výreční ľudia (lebo kto by nebol pri tatranskom čaji), boli sme ráno trochu napadrť.


Nebolo to ale márne. Pamäť síce miestami neslúži, ale celé dva dni sme si všetko prezieravo točili. Ľudkovia čičmianski nám ochotne porozprávali o miestnych zvykoch, prítomnosti aj o histórii. A to najlepšie -  nie jeden nám potvrdil, že minulosť Čičmian je zbojnícka! Jeden príbeh napríklad hovorí, že Jánošíkova družina tadiaľto prešla a pritom o život pripravila miestneho farára. Hmmm. Najväčšiu radosť nám ale spravil samotný organizátor fujaristického festivalu Juraj (zhoda mien čisto náhodná?!), ktorý nás odkázal rovno na zbojnícku skalu, ktorá leží 20 minút kdesi za Čičmanmi. A vraj je tam podľa povesti zakopaný POKLAD. Hor sa na to a krompáče do rúk!

štvrtok 22. septembra 2011

Valašky, fujary a drevenice


Tak a je rozhodnuté, kam povedú naše prvé kroky. Vybrali sme si miesto zdanlivo jánošíkovsky nevýznamné, no o to unikátnejšie a krajšie – Čičmany. Jánošík tu mal vraj ukryté nakradnuté súkno na uniformy pre 300 chlapov. Podľa historikov aj to svedčí o tom, že sa pripravoval na opätovné vypuknutie rákociovského povstania a chystal zbrane a výbavu (žeby peniaze?) pre vlastný oddiel. (Ešte predtým, ako sa dal na zboj, bojoval totiž v protihabsburskom povstaleckom vojsku Františka II. Rákociho, ktoré bolo rozprášené v bitke pri Trenčíne.)

Skutočný dôvod, prečo sme si slávnu rázovitú obec v oblasti Strážovských vrchov zvolili za svoj prvý cieľ je však aj trochu inde J. Tento víkend sa tam totiž koná obrovská, celoslovenská fujaristická akcia! Priznávame sa - kombinácia ľudovej hudby, atmosféry v dave divákov a ešte k tomu tej neskutočnej architektúry nás dostala a nebolo o čom rozmýšľať. Nakoniec, veď kde inde sa dostaneme do tej pravej „zbojníckej“ nálady (alebo žeby aj nejakej inej nálady? J), ak nie na ľudovom festivale uprostred prastarých dreveníc??? A možno sa nám podarí zistiť niečo zaujímavé, s čím sa s vami radi podelíme!

Čičmany ale rozhodne majú čo ponúknuť aj vtedy, ak by sa tam náhodou žiadne zbojnícke stopy nenašli. Pre podobne poznaniachtivých ako my si teda dovolím spraviť malý „výcuc“ o tejto obci, ktorú všetci z počutia poznáme ako skanzen: Dedinka s ani nie 250 obyvateľmi leží v Rajeckej kotline a je najvyššie položenou obcou v Žilinskom okrese. Vznikla už niekedy okolo roku 1200 a prvá oficiálna zmienka o nej je z roku 1272. Čičmany sa preslávili unikátnymi maľovanými zrubovými drevenicami a aby sa zachovali, časť dediny bola vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Geometrické ornamenty ako výzdoba domov sa vraj začali používať asi pred 200 rokmi a ich tvary vychádzajú z čičmianskeho kroja. Ten je nemenej slávny a na základe jeho typickej výšivky a bohatých motívov historici predpokladajú balkánsky pôvod prvých Čičmancov. Mimochodom, v roku 1921 pri veľkom požiari takmer celý dolný koniec dediny zhorel. Historickú architektúru teda môžu ľudia dnes obdivovať aj vďaka architektovi Dušanovi Jurkovičovi, ktorý sa po požiari podujal vypracovať projekt obnovy pôvodných domov.

Víkend teda strávime v Čičmanoch zbieraním materiálu. My sa už nevieme dočkať a verím, že pre vás budeme mať množstvo parádnych zážitkov!