Kamoška z Nového Času nesklamala, najčítanejšie noviny nás majú na muške aj naďalej. Nemôžme sa dočkať, ako to s tým pokladom nakoniec vypáli! Čo myslíte, fakt Jánošík?!
štvrtok 13. októbra 2011
Svetská sláva...
Máme prvé výsledky včerajšieho nájazdu novinárov. Päť minút slávy pre nás aj Čičmany, ale o "Jánošíkovom poklade" určite nepočujete naposledy! Myslím, že natáčanie v Čičmanoch je to najlepšie, čo sa nám s Norom mohlo prihodiť. Pa-rá-da.
(11. reportáž)
TASR
streda 12. októbra 2011
Keď sa z lovca stane lovná
Predvčerajšok sme prežili ako v nejakom vzrušujúcom filme, a včera eufória pokračovala, takže na blog som úplne zabudol. Sorry. Pokúsim sa teda teraz z odstupom stručne a jasne zhrnúť čo sa nám vlastne prihodilo!
V pondelok poobede sme na ceste z lesa narazili vo svahu pri Čičmanoch na hŕbu starých mincí zakopaných vo zvyšku čohosi, čo pripomína rozpadnutý hlinený džbán. Vyhrabali sme, čo sme našli a utekali sme so senzačným objavom najkratšou cestou za starostkou. S ňou sme časť mincí očistili a pozreli si z blízka. Sú úžasné, majú na sebe rok 1706 a ornamentálne znaky, ale inak netušíme čo sú zač, dohodli sme sa že kontaktujeme Pamiatkový úrad.
Hrou osudu sa s nami hneď v utorok ráno spojila reportérka z Nového Času, ktorá si chcela overiť pár detailov z rozhovoru, ktorý sme jej dali v sobotu. Dali sme jej ale niečo oveľa lepšie!
Inak ale ticho po pěšině, iné médiá sa na luxusnú správu o poklade v Čičmanoch nechytili. Až do dneška. Doobeda sa sem zbehla JOJka, TA3ka aj Markíza, okrem toho Pravda a tasr. Pekne si nás vyzvŕtali teda, nevedel som kde je sever zo všetkých tých investigatívnych dotazov. Zvláštny pocit stáť zrazu na opačnom konci kamery s mikrofónom a miesto lovenia materiálu na seba nechať poľovať svorku novinárov :)
Pripájam ešte nejaký obrazový materiál!
pondelok 10. októbra 2011
ŠOK
WOW. Jupí, tyvole tyvole tyvole!!! To sú asi jediné slová, ktoré ma v tejto chvíli napadajú. Pretože ešte stále celkom nechápam...
Niekedy sa stáva, že niečo potajme veľmi chcete a ono si vás to potom naozaj nájde – samozrejme keď to najmenej čakáte. Možno vesmír naozaj načúva a občas si povie, že by bolo vtipné vidieť, čo urobíte.
Takže sme si tak vykračovali v lese dolu zrázom smerom do dediny, ja som spomalil vychutnať si výhľad a rozmýšľal, či nezapnem kameru a Noro ako sa za mnou otočil, pošmykol sa na hline a takmer tam sebou pleskol o zem. A pod nohou, na mieste kde odhrabol kúsok svahu – stále neviem či sa mi to snívalo alebo čo!!!!!
Ten môj výraz myslím hovorí za všetko. Bol tam ozajstný POKLAD!
štvrtok 6. októbra 2011
Pod dohľadom lesnej zveri
Sľubná legenda o zbojníckej skale nám samozrejme nedala spávať, takže netrvalo dlho a Čičmany sme poctili svojou prítomnosťou opäť - tento raz už v komornejšej atmosfére všedného dedinského víkendu. Do týchto končín moc cudzincov asi fakt nezabludi. Súdim z faktu, že domáci nás okamžite srdečne privítali ako starých známych. Ale čo si budeme hovoriť, za dve noci v krčmách si narobíte kamarátov dosť všade! V rámci socializácie sme teda absolvovali ďalšiu tour de čičmianske pohostinstvá, ale napríklad aj omšu v miestnom kostole a malé interview s farárom, ktorý je zároveň aj správcom miestneho penziónu. V dedine so 150 obyvateľmi musíte byť flexibilní...
Ak chce človek nakrútiť nejaký autenticky materiál, musí holt najprv splynúť s prostredím. Ako keď kameramani National Geographic najprv tri mesiace kempujú neďaleko brlohu nejakej vzácnej líšky, aby si na nich zvykla a nechala sa zblízka nakrútiť, keď na jar vyvedie z nory svoje ešte vzácnejšie mladé. My sme teda Čičmancov už druhý víkend za sebou privykali na prítomnosť dvojice neškodných čudákov s kamerou a mikrofónom, aby sme neskôr mohli bez zbytočných podozrievavých pohľadov miestnych nerušene nakrúcať, vypytovať sa a pátrať po histórii tohto čarovného kúta Slovenska. Zdá sa, že sa zadarilo. Sami sme sa medzi drevenicami už začínali cítiť ako doma.
S hľadaním zbojníckych stôp sme sa rozhodli začať na tom najlogickejšom mieste Čičmian – na zbojníckej skale. Obhliadka predmetnej skaly bola vlastne aj cieľom nášho návratu. Sprievodca Juraj opäť nesklamal a o piatej nadránom sme sa pod rúškom tmy vykradli na miesto činu. To kvôli autentickej atmosfére, ale aj najlepšiemu výhľadu na dedinu a peknému východu slnka. Panoráma ako stvorená na kúzelné zábery a Jurajovo tajomné rozprávanie na kameru. Jedinými svedkami našej výpravy boli srnky v tme medzi stromami. (Ak to teda neboli medvede, o ktorých Čičmanci rozprávajú radi a často, až to na prechádzke tmavým lesom vyvoláva príslušne paranoidné stavy.) Pohodlne usadení sme sledovali dedinu pod nami, prebúdzajúcu sa v prvých ranných lúčoch. A vraj sme sedeli pod stromom, pri ktorom sa zbojnícka družina stretávala... jednoducho čarovné!
utorok 27. septembra 2011
Cez štyri krčmy k zbojníckemu pokladu!
V Čičmanoch sme sa zapísali nezabudnuteľne, to je isté. Celý náš minivýlet si - tak ako dedina samotná - zaslúži prívlastok rázovitý, lebo takú „haluz“ sme v doline kdesi medzi končiarmi stredného Slovenska teda nečakali. Ale fujary majú zvláštnu moc a výhoda festivalovej nálady bola aj v tom, že sme tam s kamerou na pleci aspoň neboli tak úplne ako päsť na oko.
Čičmany nás „jaksepatří“ privítali už pri príchode prostredníctvom našej domácej. Milá osôbka, ktorá Jánošíka pravdepodobne zažila ešte na vlastnej koži a na naše vyzvedanie, koľko má rokov, len tajomne odpovedala, že je už „VEĽMI stará“. Uprostred tých čičmianskych perníkových chalúpiek by sme jej boli asi uverili hocičo. Okrem toho nás hneď na druhý deň láskyplne pasovala za „peciválov“ (na čo to v perníkových chalúpkach prastaré babičky používajú pece???), lebo sme si dovolili nevstať už so sliepkami.
Na našu obranu treba dodať, že sme celú predošlú noc v miestnych krčmách reprezentovali Bratislavu v brzdení tatranského čaju 52ky Jägermeistrom. Miestny zvyk. A keďže krčmy sú v Čičmanoch až 4 a Čičmanci sú otvorení a výreční ľudia (lebo kto by nebol pri tatranskom čaji), boli sme ráno trochu napadrť.
štvrtok 22. septembra 2011
Valašky, fujary a drevenice
Tak a je rozhodnuté, kam povedú naše prvé kroky. Vybrali sme si miesto zdanlivo jánošíkovsky nevýznamné, no o to unikátnejšie a krajšie – Čičmany. Jánošík tu mal vraj ukryté nakradnuté súkno na uniformy pre 300 chlapov. Podľa historikov aj to svedčí o tom, že sa pripravoval na opätovné vypuknutie rákociovského povstania a chystal zbrane a výbavu (žeby peniaze?) pre vlastný oddiel. (Ešte predtým, ako sa dal na zboj, bojoval totiž v protihabsburskom povstaleckom vojsku Františka II. Rákociho, ktoré bolo rozprášené v bitke pri Trenčíne.)
Skutočný dôvod, prečo sme si slávnu rázovitú obec v oblasti Strážovských vrchov zvolili za svoj prvý cieľ je však aj trochu inde J. Tento víkend sa tam totiž koná obrovská, celoslovenská fujaristická akcia! Priznávame sa - kombinácia ľudovej hudby, atmosféry v dave divákov a ešte k tomu tej neskutočnej architektúry nás dostala a nebolo o čom rozmýšľať. Nakoniec, veď kde inde sa dostaneme do tej pravej „zbojníckej“ nálady (alebo žeby aj nejakej inej nálady? J), ak nie na ľudovom festivale uprostred prastarých dreveníc??? A možno sa nám podarí zistiť niečo zaujímavé, s čím sa s vami radi podelíme!
Čičmany ale rozhodne majú čo ponúknuť aj vtedy, ak by sa tam náhodou žiadne zbojnícke stopy nenašli. Pre podobne poznaniachtivých ako my si teda dovolím spraviť malý „výcuc“ o tejto obci, ktorú všetci z počutia poznáme ako skanzen: Dedinka s ani nie 250 obyvateľmi leží v Rajeckej kotline a je najvyššie položenou obcou v Žilinskom okrese. Vznikla už niekedy okolo roku 1200 a prvá oficiálna zmienka o nej je z roku 1272. Čičmany sa preslávili unikátnymi maľovanými zrubovými drevenicami a aby sa zachovali, časť dediny bola vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Geometrické ornamenty ako výzdoba domov sa vraj začali používať asi pred 200 rokmi a ich tvary vychádzajú z čičmianskeho kroja. Ten je nemenej slávny a na základe jeho typickej výšivky a bohatých motívov historici predpokladajú balkánsky pôvod prvých Čičmancov. Mimochodom, v roku 1921 pri veľkom požiari takmer celý dolný koniec dediny zhorel. Historickú architektúru teda môžu ľudia dnes obdivovať aj vďaka architektovi Dušanovi Jurkovičovi, ktorý sa po požiari podujal vypracovať projekt obnovy pôvodných domov.
Víkend teda strávime v Čičmanoch zbieraním materiálu. My sa už nevieme dočkať a verím, že pre vás budeme mať množstvo parádnych zážitkov!
pondelok 5. septembra 2011
Najkrajší kút zbojníckej mladosti?
Ráno je múdrejšie večera, a preto sme po prvotnom nadšení, s jednou nohou už v autobuse smer Terchová, predsa len radšej zatiahli ručnú brzdu. Je to vôbec fér, začínať prieskum hneď rodiskom toho najslávnejšieho zo slávnych zbojníkov? A nie je to hlavne tak trochu proti filozofii odhaliť niečo nové a pustiť sa po tajomných zbojníckych chodníčkoch, ak prvá cesta povedie do - rôznymi dokumentaristami určite už x-krát – „zrecyklovanej“ lokality? (Nič proti krásam Terchovej!!!)
Síce len neochotne, no poslúchame tichučký hlások slečny Pochybnosti a sadáme si späť za LCDčko a klávesnicu. Cieľ – logický plán cesty, ktorý udrží na uzde cestovnú horúčku a dovedie nás nielen na chronicky známe miesta, ale ako správnych dobrodruhov aj do nových, doteraz nepreskúmaných zákutí. Možností je milión, chalani z hôr mali predsa široké pole pôsobnosti (viz. prvý blog)! Za účelom vymedzenia nejakých konkrétnych území, ktoré by stáli aj za návštevu a bližšie preskúmanie, sa preto môžeme na začiatok odpichnúť od najznámejších zbojníckych skrýš, rodísk, aj popravenísk. Tie rodiská sú ale predsa len najpoetickejšie – aj preto sme si v názve blogu dovolili vykradnúť až dve diela slovenskej klasiky naraz J. Hitparáda NAJ zbojníckych lokalít môže teda začať!
Jánošíkovské legendy (áno, zasa nimi začíname, ale fér by predsa nebolo ani ich vynechať) spomínajú celý rad dedín a miest: narodený v Terchovej, Uhorčíka spoznal na Bytčianskom zámku a neskôr sa uňho skrýval v Klenovci – a ten dom možno ešte stojí! Prvýkrát boli obaja väznení v Hrachove, odkiaľ vďaka podplatenému úradníkovi utiekli. Skrýšu kradnutého súkna a možno aj peňazí či zbraní vraj mal Jánošík v Čičmanoch (nájsť!), no a popravený bol v Liptovskom Mikuláši. Pozrite sa na mapu – chlapec sa veru celkom nabehal. J
Jedným zo zásadných miest v živote Jakuba Surovca, zbojníka s hrozivým menom, no povesťou ochrancu utláčaných, je Pohronská Polhora neďaleko Brezna. Práve v tamojšej krčme ho totiž spolu s jeho kumpánom Tomášom, prezývaným Greguš (v 18. storočí to bola minimálne tak cool prezývka ako Pyco, Sajfa alebo nebodaj Šarkan), lapili, aby ho neskôr v Brezne odsúdili na smrť sťatím. Celu smrti síce asi nenájdeme, no tá krčma by ešte mohla stáť a rodný dom možno nájdeme v Tisovci, teda pôvodne osade Tisovské Hámre, ktorá tu za Jakuba Surovca stála. A prastará lipa medzi Tisovcom a Polhorou, kde sa zbojníci stretávali, je samozrejme povinná jazda.
Krstný otec slovenského-rusínskeho zboja Fedor Hlavatý sa narodil v Ruskej Volovej, teda na východe východu, čo by kameňom dohodil od našej najvýchodnejšej Novej Sedlice. Podľa vševedúcej Wikipédie tam má navyše aspoň pamätnú tabuľu, keď už nie takú veľkolepú sochu ako Jánošík v Terchovej. V Bardejove zanechal Hlavatý stopu v podobe výhražného listu mešťanom, ktorý dodnes opatrujú v archíve a je významnou mestskou pamiatkou (môcť ho tak vidieť na vlastné oči!). Trebišov bol posledným mestom, ktoré Hlavatý navštívil – veď ho tu popravili...
A keďže som sa do reprezentatívnej vzorky rozhodol zaradiť aj vymysleného Pacha, navštíviť treba aj Hybe. Vtip bude v tom, že tu nemá zmysel pátrať po historických stopách neexistujúceho zbojníka, ale podstatné bude nasať miestnu atmosféru J. Možno pochopíme, prečo sa Pachovým fiktívnym rodiskom stalo práve Hybe.
sobota 20. augusta 2011
Rodná hruda volá
Vitaj, blogosféra! Vstupujem do tvojho tajomného spletitého vesmíru s prostým plánom: zaznamenať každý svoj krok na ceste s jasným začiatkom, no zatiaľ otvoreným koncom - nenechať si nič pre seba a s trochou šťastia sa aj inšpirovať po ceste názorom či nápadom čitateľa zblúdilého na tieto stránky.
Tým jasným začiatkom cesty je pocit istej podlžnosti. Pocit dlžoby voči rodnej hrude, ktorú s elánom a hladom po dobrodružstve vždy opúšťam kvôli cestám za zážitkami a zaujímavým fotografickým či filmárskym materiálom. Pocit, ako málo vlastne viem o Slovensku, kým históriu takého Paríža, tradičné zvyky domorodcov z juhovýchodnej Ázie a podobné vychytávky poznám (vďaka hŕbe obľúbených bedekrov, encyklopédií a niekoľkým tisíckam kilometrov nalietaných za poznaním) naspamäť. Toľko teda pátosu na začiatok.
V skratke ide o to, že tento žalostný stav som sa rozhodol vyriešiť pátraním po zaujímavom materiáli v hlbinách slovenských dejín. Nie sme predsa horší ako Paríž a juhovýchodná Ázia, o ktorých je dokumentov natočených viac než dosť. No dobrý dokument s nádychom patriotizmu potrebuje predovšetkým dobrý ústredný motív - niečo originálne a pre daný národ jedinečné, niečo tajomné, aby bolo čo odhaľovať a dokumentovať a zároveň niečo akčné a dobrodružné, aby to celé neunudilo k smrti iba záplavou faktov. Po dlhom premýšľaní (pravdupovediac nie až tak dlhom J) nás múza nakopla témou, ktorá spĺňa všetky tieto kritériá – ZBOJNÍCI.
Zbojníci sú jednoznačne náš originál, veď hôrni chlapci vyzbrojení valaškami sú predsa len trochu iná káva, ako nejaký Robin Hood. O tom, že ich život bol nielen dobrodružný, ale aj zahalený rúškom tajomna, snáď už nezapochybuje nikto. V nadšení z vynikajúceho námetu som teda sadol za počítač a o junákoch v krpcoch a ľanových košeliach, ktorí bohatým brali, aby chudobným mohli dávať, som si hneď čo-to vygúglil. Možno sa budete čudovať, možno nie, no Jánošík a jeho družina u nás neboli vo svojom obore jediní. Ako východziu vzorku pre ďalší postup som si teda zatiaľ vybral týchto:
Juraj Jánošík a Tomáš Uhorčík sú určite najznámejšia dvojica z našej zbojníckej histórie. Nie každý však vie, že Uhorčík bol pôvodne šéfom najslávnejšieho rodáka z Terchovej – do svojej kysuckej družiny mladého Jánošíka prijal v roku 1711 po tom, ako sa spoznali vo väzení na Bytčianskom zámku. Spolu potom zbíjali, kým sa Uhorčík nerozhodol usadiť pod falošným menom Martin Mravec a prenechať družinu Jánošíkovi. Chudák Juro si ale vodcovstva dlho neužil, keďže ho už v roku 1713 v Liptovskom Mikuláši obesili za rebro. Báchorku o rozsypanom hrachu poznáme všetci, v skutočnosti však Jánošíka chytili v Uhorčíkovom dome, kde sa skrýval a oboch zajali. Uhorčíka popravili asi len mesiac po Jánošíkovi. V ich prípade však ľudová slovesnosť zafungovala dokonale, veď len dva roky zboja a relatívne neslávna smrť z oboch spravila nesmrteľné legendy.
Adamčík, Ilčík a Hrajnoha sú často zobrazovaní ako Jánošíkovi druhovia, no je možné, že pôsobili aj takpovediac na vlastnú päsť. Konkrétnych faktov sa o nich vie pomerne málo, no spomínajú sa v súvislosti s rozšírením zbojníctva v oblasti Bielych Karpát a Javorníkov v 17. a 18. Storočí.
Fedor Hlavatý je jedným z najstarších slovenských zbojníkov. Vlastne rusínskym – Fedor „Holovatyj“ z Ruskej Volovej. Už koncom 15. storočia bolo rajónom jeho asi 50 člennej družiny okolie Humenného, Sniny a Medzilaboriec, Svidníka, Stropkova aj Bardejova. V bardejovskom archíve je dodnes uložený list od zbojníkov, v ktorom mešťanom sľubujú pomstu za dolapenie a popravenie ich dvoch druhov. Vrchnosť však proti zbojníkom rozbehla veľké ťaženie, ktorým ich vytlačila až do Poľska a aj samotného Hlavatého nakoniec chytili. Popravili ho v Trebišove.
Jakub Surovec pochádzal s Tisovského Hámra a v prvej polovici 18. storočia (asi 1715-1740) stál na čele zbojníckej bandy, ktorá zbíjala od Lučenca až po Nový Targ. Byť obávaným zbojníkom v štyroch stoliciach na Pohroní a Orave je slušný výkon, jeho zbojnícka kariéra však podľa všetkého tiež netrvala dlho. Keďže vrchnosti jeho stále odvážnejšie prepady poriadne pili krv, intenzívne ho prenasledovali a v roku 1740 ho aj s kumpánom Gregušom v krčme v Pohronskej Polhore premohlo šesť chlapov, ktorí ho odovzdali spravodlivosti. Zanedlho ho v Brezne popravili. Pamiatkou naňho je vraj stará lipa pri salaši medzi Tisovcom a Pohronskou Polhorou, pod ktorou sa podľa povestí často schádzal s družinou.
Zvláštnym prípadom v mojom zozname je Pacho, hybský zbojník. Nie je totiž historickou postavou, ale fiktívnym filmovým hrdinom. Nevadí, stelesňuje totiž všetky vlastnosti typického zbojníka - možno práve preto sa stal takým kultom. Okrem toho, kto už dnes zaručí, koľko je aj na ostatných zbojníckych legendách pravdy a čo sú iba romantické výmysly?
A ako tak rozmýšľam - terénny výskum je predsa len o niečom inom ako nekonečné kukučkovanie do monitora! Vidíme sa v Terchovej?
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)