Vitaj, blogosféra! Vstupujem do tvojho tajomného spletitého vesmíru s prostým plánom: zaznamenať každý svoj krok na ceste s jasným začiatkom, no zatiaľ otvoreným koncom - nenechať si nič pre seba a s trochou šťastia sa aj inšpirovať po ceste názorom či nápadom čitateľa zblúdilého na tieto stránky.
Tým jasným začiatkom cesty je pocit istej podlžnosti. Pocit dlžoby voči rodnej hrude, ktorú s elánom a hladom po dobrodružstve vždy opúšťam kvôli cestám za zážitkami a zaujímavým fotografickým či filmárskym materiálom. Pocit, ako málo vlastne viem o Slovensku, kým históriu takého Paríža, tradičné zvyky domorodcov z juhovýchodnej Ázie a podobné vychytávky poznám (vďaka hŕbe obľúbených bedekrov, encyklopédií a niekoľkým tisíckam kilometrov nalietaných za poznaním) naspamäť. Toľko teda pátosu na začiatok.
V skratke ide o to, že tento žalostný stav som sa rozhodol vyriešiť pátraním po zaujímavom materiáli v hlbinách slovenských dejín. Nie sme predsa horší ako Paríž a juhovýchodná Ázia, o ktorých je dokumentov natočených viac než dosť. No dobrý dokument s nádychom patriotizmu potrebuje predovšetkým dobrý ústredný motív - niečo originálne a pre daný národ jedinečné, niečo tajomné, aby bolo čo odhaľovať a dokumentovať a zároveň niečo akčné a dobrodružné, aby to celé neunudilo k smrti iba záplavou faktov. Po dlhom premýšľaní (pravdupovediac nie až tak dlhom J) nás múza nakopla témou, ktorá spĺňa všetky tieto kritériá – ZBOJNÍCI.
Zbojníci sú jednoznačne náš originál, veď hôrni chlapci vyzbrojení valaškami sú predsa len trochu iná káva, ako nejaký Robin Hood. O tom, že ich život bol nielen dobrodružný, ale aj zahalený rúškom tajomna, snáď už nezapochybuje nikto. V nadšení z vynikajúceho námetu som teda sadol za počítač a o junákoch v krpcoch a ľanových košeliach, ktorí bohatým brali, aby chudobným mohli dávať, som si hneď čo-to vygúglil. Možno sa budete čudovať, možno nie, no Jánošík a jeho družina u nás neboli vo svojom obore jediní. Ako východziu vzorku pre ďalší postup som si teda zatiaľ vybral týchto:
Juraj Jánošík a Tomáš Uhorčík sú určite najznámejšia dvojica z našej zbojníckej histórie. Nie každý však vie, že Uhorčík bol pôvodne šéfom najslávnejšieho rodáka z Terchovej – do svojej kysuckej družiny mladého Jánošíka prijal v roku 1711 po tom, ako sa spoznali vo väzení na Bytčianskom zámku. Spolu potom zbíjali, kým sa Uhorčík nerozhodol usadiť pod falošným menom Martin Mravec a prenechať družinu Jánošíkovi. Chudák Juro si ale vodcovstva dlho neužil, keďže ho už v roku 1713 v Liptovskom Mikuláši obesili za rebro. Báchorku o rozsypanom hrachu poznáme všetci, v skutočnosti však Jánošíka chytili v Uhorčíkovom dome, kde sa skrýval a oboch zajali. Uhorčíka popravili asi len mesiac po Jánošíkovi. V ich prípade však ľudová slovesnosť zafungovala dokonale, veď len dva roky zboja a relatívne neslávna smrť z oboch spravila nesmrteľné legendy.
Adamčík, Ilčík a Hrajnoha sú často zobrazovaní ako Jánošíkovi druhovia, no je možné, že pôsobili aj takpovediac na vlastnú päsť. Konkrétnych faktov sa o nich vie pomerne málo, no spomínajú sa v súvislosti s rozšírením zbojníctva v oblasti Bielych Karpát a Javorníkov v 17. a 18. Storočí.
Fedor Hlavatý je jedným z najstarších slovenských zbojníkov. Vlastne rusínskym – Fedor „Holovatyj“ z Ruskej Volovej. Už koncom 15. storočia bolo rajónom jeho asi 50 člennej družiny okolie Humenného, Sniny a Medzilaboriec, Svidníka, Stropkova aj Bardejova. V bardejovskom archíve je dodnes uložený list od zbojníkov, v ktorom mešťanom sľubujú pomstu za dolapenie a popravenie ich dvoch druhov. Vrchnosť však proti zbojníkom rozbehla veľké ťaženie, ktorým ich vytlačila až do Poľska a aj samotného Hlavatého nakoniec chytili. Popravili ho v Trebišove.
Jakub Surovec pochádzal s Tisovského Hámra a v prvej polovici 18. storočia (asi 1715-1740) stál na čele zbojníckej bandy, ktorá zbíjala od Lučenca až po Nový Targ. Byť obávaným zbojníkom v štyroch stoliciach na Pohroní a Orave je slušný výkon, jeho zbojnícka kariéra však podľa všetkého tiež netrvala dlho. Keďže vrchnosti jeho stále odvážnejšie prepady poriadne pili krv, intenzívne ho prenasledovali a v roku 1740 ho aj s kumpánom Gregušom v krčme v Pohronskej Polhore premohlo šesť chlapov, ktorí ho odovzdali spravodlivosti. Zanedlho ho v Brezne popravili. Pamiatkou naňho je vraj stará lipa pri salaši medzi Tisovcom a Pohronskou Polhorou, pod ktorou sa podľa povestí často schádzal s družinou.
Zvláštnym prípadom v mojom zozname je Pacho, hybský zbojník. Nie je totiž historickou postavou, ale fiktívnym filmovým hrdinom. Nevadí, stelesňuje totiž všetky vlastnosti typického zbojníka - možno práve preto sa stal takým kultom. Okrem toho, kto už dnes zaručí, koľko je aj na ostatných zbojníckych legendách pravdy a čo sú iba romantické výmysly?
A ako tak rozmýšľam - terénny výskum je predsa len o niečom inom ako nekonečné kukučkovanie do monitora! Vidíme sa v Terchovej?
