Kamoška z Nového Času nesklamala, najčítanejšie noviny nás majú na muške aj naďalej. Nemôžme sa dočkať, ako to s tým pokladom nakoniec vypáli! Čo myslíte, fakt Jánošík?!
štvrtok 13. októbra 2011
Svetská sláva...
Máme prvé výsledky včerajšieho nájazdu novinárov. Päť minút slávy pre nás aj Čičmany, ale o "Jánošíkovom poklade" určite nepočujete naposledy! Myslím, že natáčanie v Čičmanoch je to najlepšie, čo sa nám s Norom mohlo prihodiť. Pa-rá-da.
(11. reportáž)
TASR
streda 12. októbra 2011
Keď sa z lovca stane lovná
Predvčerajšok sme prežili ako v nejakom vzrušujúcom filme, a včera eufória pokračovala, takže na blog som úplne zabudol. Sorry. Pokúsim sa teda teraz z odstupom stručne a jasne zhrnúť čo sa nám vlastne prihodilo!
V pondelok poobede sme na ceste z lesa narazili vo svahu pri Čičmanoch na hŕbu starých mincí zakopaných vo zvyšku čohosi, čo pripomína rozpadnutý hlinený džbán. Vyhrabali sme, čo sme našli a utekali sme so senzačným objavom najkratšou cestou za starostkou. S ňou sme časť mincí očistili a pozreli si z blízka. Sú úžasné, majú na sebe rok 1706 a ornamentálne znaky, ale inak netušíme čo sú zač, dohodli sme sa že kontaktujeme Pamiatkový úrad.
Hrou osudu sa s nami hneď v utorok ráno spojila reportérka z Nového Času, ktorá si chcela overiť pár detailov z rozhovoru, ktorý sme jej dali v sobotu. Dali sme jej ale niečo oveľa lepšie!
Inak ale ticho po pěšině, iné médiá sa na luxusnú správu o poklade v Čičmanoch nechytili. Až do dneška. Doobeda sa sem zbehla JOJka, TA3ka aj Markíza, okrem toho Pravda a tasr. Pekne si nás vyzvŕtali teda, nevedel som kde je sever zo všetkých tých investigatívnych dotazov. Zvláštny pocit stáť zrazu na opačnom konci kamery s mikrofónom a miesto lovenia materiálu na seba nechať poľovať svorku novinárov :)
Pripájam ešte nejaký obrazový materiál!
pondelok 10. októbra 2011
ŠOK
WOW. Jupí, tyvole tyvole tyvole!!! To sú asi jediné slová, ktoré ma v tejto chvíli napadajú. Pretože ešte stále celkom nechápam...
Niekedy sa stáva, že niečo potajme veľmi chcete a ono si vás to potom naozaj nájde – samozrejme keď to najmenej čakáte. Možno vesmír naozaj načúva a občas si povie, že by bolo vtipné vidieť, čo urobíte.
Takže sme si tak vykračovali v lese dolu zrázom smerom do dediny, ja som spomalil vychutnať si výhľad a rozmýšľal, či nezapnem kameru a Noro ako sa za mnou otočil, pošmykol sa na hline a takmer tam sebou pleskol o zem. A pod nohou, na mieste kde odhrabol kúsok svahu – stále neviem či sa mi to snívalo alebo čo!!!!!
Ten môj výraz myslím hovorí za všetko. Bol tam ozajstný POKLAD!
štvrtok 6. októbra 2011
Pod dohľadom lesnej zveri
Sľubná legenda o zbojníckej skale nám samozrejme nedala spávať, takže netrvalo dlho a Čičmany sme poctili svojou prítomnosťou opäť - tento raz už v komornejšej atmosfére všedného dedinského víkendu. Do týchto končín moc cudzincov asi fakt nezabludi. Súdim z faktu, že domáci nás okamžite srdečne privítali ako starých známych. Ale čo si budeme hovoriť, za dve noci v krčmách si narobíte kamarátov dosť všade! V rámci socializácie sme teda absolvovali ďalšiu tour de čičmianske pohostinstvá, ale napríklad aj omšu v miestnom kostole a malé interview s farárom, ktorý je zároveň aj správcom miestneho penziónu. V dedine so 150 obyvateľmi musíte byť flexibilní...
Ak chce človek nakrútiť nejaký autenticky materiál, musí holt najprv splynúť s prostredím. Ako keď kameramani National Geographic najprv tri mesiace kempujú neďaleko brlohu nejakej vzácnej líšky, aby si na nich zvykla a nechala sa zblízka nakrútiť, keď na jar vyvedie z nory svoje ešte vzácnejšie mladé. My sme teda Čičmancov už druhý víkend za sebou privykali na prítomnosť dvojice neškodných čudákov s kamerou a mikrofónom, aby sme neskôr mohli bez zbytočných podozrievavých pohľadov miestnych nerušene nakrúcať, vypytovať sa a pátrať po histórii tohto čarovného kúta Slovenska. Zdá sa, že sa zadarilo. Sami sme sa medzi drevenicami už začínali cítiť ako doma.
S hľadaním zbojníckych stôp sme sa rozhodli začať na tom najlogickejšom mieste Čičmian – na zbojníckej skale. Obhliadka predmetnej skaly bola vlastne aj cieľom nášho návratu. Sprievodca Juraj opäť nesklamal a o piatej nadránom sme sa pod rúškom tmy vykradli na miesto činu. To kvôli autentickej atmosfére, ale aj najlepšiemu výhľadu na dedinu a peknému východu slnka. Panoráma ako stvorená na kúzelné zábery a Jurajovo tajomné rozprávanie na kameru. Jedinými svedkami našej výpravy boli srnky v tme medzi stromami. (Ak to teda neboli medvede, o ktorých Čičmanci rozprávajú radi a často, až to na prechádzke tmavým lesom vyvoláva príslušne paranoidné stavy.) Pohodlne usadení sme sledovali dedinu pod nami, prebúdzajúcu sa v prvých ranných lúčoch. A vraj sme sedeli pod stromom, pri ktorom sa zbojnícka družina stretávala... jednoducho čarovné!
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)